Akcia je veľmi podobná ako vlastníctvo. Toto vlastníctvo sa chápe v doslovnom zmysle. Čím viac akcií si niekto kúpi, tým väčší sa stáva jeho hmotný záujem.
Vlastný akciový trh je v zásade denným referendom o hodnote spoločností, ktoré sú na ňom obchodované.
Kým história ukazuje, že akcie v dlhodobom horizonte rastú, neexistujú žiadne záruky, najmä pokiaľ ide o jednotlivé akciové tituly. Na rozdiel od obligácií, ktoré sľubujú výplatu určitého obnosu na konci stanoveného obdobia a úrokové splátky v stanovených termínoch, je jediným istým zárobkom z akcie situácia, keď sa akcie zhodnotia na voľnom trhu. Najhorším scenárom je, že spoločnosť zbankrotuje a hodnota vašej investície sa doslova vyparí. Častejšie sa však spoločnosť dostane do krátkodobých problémov, ktoré spôsobia pokles hodnoty jej akcií po dobu, ktorá sa môže javiť ako nesmierne dlhá.
Pri všetkých týchto rizikách však našťastie existujú spôsoby, ako tieto riziká riadiť. Najlepšie je diverzifikovať svoje vlastníctvo na niekoľko rôznych akciových titulov. Taktiež je dôležité si zapamätať, že investori sú dobre odmeňovaní za to, že sa neboja hrať v kocky na akciovom trhu. Historicky je dlhodobý výnos z akcií na úrovni okolo 12 % ročne (pri reinvestícii dividend), kým menej rizikové obligácie majú návratnosť sotva 4 %.
Spolu s vlastníctvom prináša držanie akcie klientovi aj hlasovacie práva o otázkach riadenia. Exekutíva spoločnosti pracuje pre blaho svojich akcionárov, ktorí sú reprezentovaní voleným predstavenstvom spoločnosti. Podľa zákona je cieľom manažmentu spoločnosti zvyšovať hodnotu vlastného imania spoločnosti. Ak sa toto nedeje, môžu akcionári hlasovať o odstránení manažmentu spoločnosti.
Každopádne by mali veci týmto spôsobom fungovať. Sivou realitou akciových trhov však je, že veľmi zriedkavo nahromadia individuálni investori dostatok akcií na to, aby boli schopní vykonávať akýkoľvek reálny vplyv na spoločnosť – tento vplyv býva vyhradený inštitucionálnym investorom alebo záujmovým skupinám vnútri spoločností.
TRHOVÁ KAPITALIZÁCIA – alebo trhová hodnota – je často používaný termín. Je definovaná ako počet akcií spoločnosti vydaných na trhu, násobený trhovou cenou jednej akcie. Ak by mala spoločnosť vydaných päť miliónov akcií a cena jednej akcie by bola 5 $, jej trhová kapitalizácia („market cap“) bude 25 miliónov $.
Ako vyplýva už z názvu tejto veličiny, akcie s veľkou trhovou kapitalizáciou sú najväčšími hráčmi na akciovom trhu. Čím je spoločnosť väčšia, tým je jej rýchly rast ťažší, v dôsledku čoho obvykle veľké spoločnosti nevykazujú tak rýchlu expanziu ako priemerná novo prichádzajúca spoločnosť. To, čo strácajú na dynamike, však kompenzujú svojou váhou. Klasický „blue chip“ má stabilné zárobky, konzistentný tok výnosov a dividend. Dosahuje taktiež kritické masy, čo znamená, že je schopný prekonať turbulencie zlého ekonomického počasia lepšie ako jeho menší príbuzní.
V dôsledku svojej veľkosti a stability nie sú tituly s veľkou trhovou kapitalizáciou obvykle investíciou špekulatívneho charakteru a sú atraktívne pre investorov s menšou toleranciou voči riziku. Tým nechceme povedať, že by sa tieto tituly nemohli dostať do vážnych problémov. Všeobecne však majú tendenciu rásť podľa predvídateľných trendov, a pretože sú analytikom na Wall Street dobre známe, ich problémy bývajú signalizované s predstihom. Veľké spoločnosti (s významnou výnimkou mnohých technologických blue chips) taktiež vyplácajú pravidelnú dividendu, ktorá slúži ako príťaž tým, že priťahuje dlhodobých investorov orientovaných na dlhodobý príjem. Nenechajte sa však mýliť: veľké spoločnosti môžu tiež vykazovať značné cenové výkyvy. Nesporne sú však menej volatilné než malé, vysoko rastové akcie.
Nižšie riziko so sebou samozrejme nesie nižšie výnosy. S výnimkou období nekontrolovateľnej neistoty produkujú veľké spoločnosti nižšie výnosy než malé spoločnosti (9,34 % ročne oproti 9,71 %). Ak však pridáme technologické blue chips, potom sa niektorí analytici domnievajú, že sa jazýček váh preváži na stranu veľkých spoločností. Napriek tomu však veľa investorov považuje veľké spoločnosti za svoje kľúčové pozície a doplňujú svoje výnosy výberom rýchlo rastúcich spoločností s vyšším rizikom.
SPOLOČNOSTI S MALOU TRHOVOU KAPITALIZÁCIOU sú považované za trhové rakety. Tento názor nie je úplne presný, pretože v tejto skupine existuje veľa malých, ťažkopádnych bánk a výrobcov obrastených hrdzou. Sú obdobia, keď malé spoločnosti trpia, pretože investori nemajú žalúdok na strávenie ich vysokej volatility. Avšak spoločnosti s trhovou kapitalizáciou pod 1 miliardu $ môžu rásť rýchlejšie ako väčšie spoločnosti. A skutočne, dobrá správa je, že mnohé z týchto titulov môžu vykazovať explozívne zisky, ktoré prinesú investorom dvojciferné zisky.
Rýchly rast sa jednoznačne týka malých spoločností. To samozrejme nie je zadarmo. Malé spoločnosti vykazujú výrazne vyššiu volatilitu než veľké spoločnosti, takže majú značne zvýšené riziko poklesu. A takisto nevyplácajú dividendy tak často, čo odradzuje investorov orientovaných na zárobok.
Medzinárodné kmeňové akcie vykazujú špeciálne riziká, ako napríklad fluktuácie menových kurzov. Taktiež platí, že zahraničné spoločnosti sú vystavené iným účtovným predpisom a taktiež obvykle oveľa menšiemu dohľadu zo strany vlády, ako je bežné pre amerického investora. Z kategórie zámorských sú najrizikovejšími tituly spoločností pochádzajúcich z rozvíjajúcich sa trhov. Ekonomika môže skolabovať, ako v prípade Argentíny, a vlády môžu padnúť. V porovnaní s krajinami s rozvinutejšou ekonomikou sú takéto krajiny rizikovejšie.
Technologické akcie už nie sú na vrchole záujmu každého investora. Zo strachu pred scvrkávajúcimi sa ziskami v čase spomalenia ekonomického rastu opustilo veľa ľudí rastové akcie z takých odborov ako sú technológie, a vydali sa hľadať bezpečie v menej volatilných oblastiach, ako sú farmácia a finančníctvo. Mnohí z tých, ktorí zostali v technologickej hre, sa stali zaprisahanými odporcami internetových akcií, ako sú Priceline.com a CMGI. Namiesto toho sa uchýlili k zavedenejším spoločnostiam ako Dell Computer a Microsoft.
Dobrou správou je, že po niekoľkých ťažkých rokoch sú teraz technologické akcie lepšie pochopené. Napriek predchádzajúcemu názoru, že sú akosi imúnne vzhľadom na ekonomický cyklus, dnes už vieme, že aj technológie sú vystavené mnohým z úskalí iných sektorov. Výsledkom je, že investori chcú vidieť zisky – nielen sľuby, že zisky niekedy prídu – rovnako ako sa zaujímajú o plán, ktorý môže spoločnosť preniesť cez časy ekonomických problémov. Len čo sa zvírený prach usadí, investori sa vrátia do dobrých spoločností.
Hoci sú technologické akcie ako skupina volatilnejšie ako trh, ako celok, nie všetky technologické akcie sú rovnaké. S dozrievaním revolúcie v počítačoch a komunikácii sa objavuje sa nový typ stabilnejších technologických akcií. Dokonca aj akcie gigantov sú stále menej stabilné než tradičné blue chip akcie. Ale ich výnosy sa stali dostatočne predvídateľnými na to, aby eliminovali divokú volatilitu, ktorá existuje medzi technologickými spoločnosťami, ktoré sú na scéne relatívne nové.
Výber týchto technologických blue chips by mal byť prítomný v dlhodobom portfóliu každého investora, pretože volatilita, ktorú vykazujú, je kompenzovaná ich dlhodobo veľkým rastovým potenciálom. Mnohí skúsení investori sa snažia doplniť svoje výnosy rizikovejšími akciami, ktoré ponúkajú možnosť ešte väčšieho rastu.
Kľúčová rada je táto: Investovanie v týchto neistých vodách vyžaduje diverzifikáciu tak, aby výška expozície voči jednému titulu bola limitovaná. Pri vynaložení dostatočného času a úsilia si môžete sami vytvoriť diverzifikované portfólio. Alebo si môžete zakúpiť jeden z mnohých, na trhu dostupných, technologických podielových fondov a odovzdať tak zodpovednosť za riadenie technologického portfólia profesionálom.
Mnohí začínajúci investori robia chybu v tom, že si myslia, že nízka cena akcie znamená, že spoločnosť nie je drahá. Cena akcie je celková trhová hodnota delená počtom vydaných akcií. A pretože je počet akcií rôzny, je tomu tak aj s cenou akcií.
Investori oceňujú akcie na základe tejto úvahy: Keď klient uloží peniaze do tejto spoločnosti, aká je šanca na to, že dosiahne lepší výsledok ako pri investícii do čohokoľvek iného? Je to otázka rizika oproti výnosu. Najistejšou investíciou je americká štátna obligácia, pretože jej výnos je garantovaný „plnou vierou a povesťou“ federálnej vlády. Toto je štartový bod pre ocenenie akcie – o koľko viac než vládna obligácia mi prinesie a za cenu akého rizika?
Keď niekto nakupuje akcie, je jeho výnosom tok peňazí v čase, ktorý je sotva garantovaný. Čím istejší je tok a čím rýchlejšie rastie, tím viac budú investori ochotní zaň zaplatiť. Klientov tradičný poskytovateľ elektrickej energie má stabilné výnosy, ale energetické podniky nevykazujú veľmi rýchly rast, takže sú akýmisi spiacimi akciami.
Na účely porovnania hodnoty jednotlivých spoločností vymysleli investori už v dávnych dobách meradlo, ktoré sa nazýva pomer ceny k výnosom (price-to-earnings ratio – P/E). Tento pomer dostaneme, keď podelíme cenu jednej akcie spoločnosti výnosom na jednu akciu. Napríklad, ak má spoločnosť pomer P/E 20:1 (obvykle sa uvádza iba ako 20), znamená to, že investori platia 20 $ za každý 1 $výnosov. Ak je P/E 18:1, sú ochotní zaplatiť iba 18 $za ten istý zisk 1 $. Väčšina ľudí používa na vyjadrenie pomeru P/E iba číslo v čitateľovi.
P/E pomer spoločnosti sa mení podľa pocitov investorov týkajúcich sa toho, ako rýchlo budú ich výnosy rásť v budúcnosti. Preto môžu mať dve spoločnosti s úplne rovnakým výnosom na akciu v priebehu niekoľkých posledných rokov rôzne násobky. Ak každá zo spoločností A a B vynáša 1 $ na akciu, ale spoločnosť A sa obchoduje za 20 $ a spoločnosť B sa obchoduje iba za 18 $, znamená to, že trh robí rozhodnutie, čo sa týka ich výnosových možností. V závislosti od mnohých faktorov – zdravie spoločnosti, vonkajšia konkurencia, lepšie riadenie, ekonomika, výhľad sektora – si investori myslia, že výnosy spoločnosti A majú lepšie vyhliadky na rast. V dôsledku toho sú ochotní platiť o 2 $ viac za to, aby si ich lepšie výsledky zistili.
Preto sa musíme pozrieť na správanie sa akcie v čase. Mnohé zo zavedených spoločností sa obchodujú za nižšiu či vyššiu cenu v rozpätí závislom od toho, ako investori ohodnotia ich výnosové možnosti. Niekedy znepokojujúce novinky – napríklad nevýrazná správa o kvartálnych výnosoch – môžu spôsobiť prechodné zníženie ceny. Inokedy môžu dobré správy odštartovať príliv záujmu investorov.
Tento odliv a príliv sa odráža v P/E pomere, ktorý je možné porovnať ako s historickým radom spoločnosti, tak aj s ostatnými spoločnosťami v rámci odvetvia. Možno ho tiež porovnávať s celým trhom.
Cieľom investovania je nakúpiť za nízku cenu a predávať za vysokú. Ako možno vidieť, to niekedy znamená hľadať akcie, ktoré sú momentálne v nepriazni. Ak kupujete akcie na hornej hrane rozsahu, existuje riziko, že sa obrátia a ich hodnota poklesne. Ak kupujete blízko dna – alebo v čase, keď je akcia lacná v porovnaní s jej skutočným potenciálom – môžete sa tešiť na celú cestu smerom späť k vrcholu. (Podmienkou je, samozrejme, vykonať dôkladnú analýzu tak, aby ste nadobudli presvedčenie, že akcia naozaj opäť pôjde nahor.) Umenie investovať je rozhodnúť sa, kedy udrieť – a konať podľa tohto rozhodnutia skôr, ako to urobia iní.
Obchodovanie na marži umožňuje klientovi kúpiť viac akcií, ako by si bol schopný kúpiť za sumu uchovanú na jeho vlastnom bankovom účte. Keď si klient otvorí maržový účet, požiada ho jeho maklér o podpis kontraktu nazývaného dohoda o marži (margin agreement). Obvykle bude klient požiadaný o vykonanie počiatočnej investície aspoň 2 000 $ (aj keď niektoré maklérske domy požadujú vyššiu minimálnu investíciu). Len čo si klient účet otvorí, môže si požičať až 50 % ceny nakupovaných akcií, kým má na účte dostatok peňazí, aby vykryl bilanciu.
Klient môže mať obvykle pôžičku otvorenú počas ľubovolne dlhej doby – za niekoľkých podmienok. Po prvé, keď klient napokon predá akcie zo svojho maržového účtu, musí okamžite splatiť peniaze, ktoré si vypožičal, plus úroky a všetky poplatky za obchody. Po druhé, ak hodnota jeho portfólia poklesne pod istú úroveň, maklérsky dom si vyhradzuje právo „zvolať“ pôžičku, čo znamená, že musí splatiť to, čo si požičal, či chce alebo nie. Tejto zlovestnej udalosti sa hovorí „zvolanie marže (margin call).“
Ale klient by si mal dávať pozor – ak sa trhy rýchlo hýbu, nemusí vôbec dostať upozornenie na zvolanie marže. Jeho maklérsky dom môže proste zlikvidovať jeho účet za neho. Väčšina maržových dohôd dáva maklérskemu domu právo vypredať maržový účet zákazníka bez upozornenia, ak je taký krok vyžadovaný z hľadiska ochrany kapitálu maklérskeho domu.
Najhorší možný prípad je, keď niekto stratí viac ako 100 % svojej pôvodnej investície. Povedzme, že v máji 2001 klient kúpil akcie Gap (GPS) za 34 000 $ v domnienke, že už konečne prišli na to, ako zastaviť pokles svojich tržieb. Akcie sa na konci mája obchodovali za 34 $ a v tom čase si len zopár ľudí pripúšťalo, že by bol národ v recesii.
Nanešťastie sa však recesia naozaj začala. Tržby Gap stále klesali. Na začiatku septembra akcie spadli o 55 % na hodnotu 15 $. Situácia by bola pre klienta zlá, ak by kúpil akcie za svoje peniaze, ale ešte horšie by na tom bol, ak by kúpil polovicu za svojich 17 000 $ v hotovosti a zvyšok za 17 000 $ z maržovej pôžičky s úrokom 8 %. Namiesto toho, aby mu len zostali akcie v hodnote 16 000 $, by investor musel predať zvyšok svojich akcií a zaplatiť ďalších 1 340 $ len aby splatil tých 17 000 $, ktoré si požičal, plus úrok, ktorý na pôžičke nabehol.
V prvom rade, niektorí ľudia si mýlia opčné kontrakty s futures kontraktmi, pretože oba typy sa odvodzujú od podkladových komodít, mien alebo finančných inštrumentov, ako sú pokladničné poukážky alebo akcie. Medzi týmito kontraktmi sú však dôležité rozdiely. Futures kontrakt je právnou zmluvou, v ktorej kupujúci súhlasí s tým, že kúpi alebo predá určité množstvo podkladového aktíva k dohodnutému budúcemu dátumu. To robí tieto obchody veľmi rizikovými, pretože ich držiteľ je nútený splniť kontrakt bez ohľadu na to, čo sa stane na trhu.
Naproti tomu opčné kontrakty dávajú tomu, kto opciu kupuje, právo uplatniť kontrakt podľa svojho vlastného uváženia. Inými slovami, ponúkajú voľbu. Existujú opcie na akcie, obligácie, komodity, úrokové miery a meny. Pre naše účely sa obmedzíme na opcie na akcie, čo je inštrument, ktorý zaujíma naviac investorov.
Keď si klient kúpi opciu, táto mu dáva právo kúpiť alebo predať určitý počet kusov predmetnej akcie za vopred určenú cenu („realizačnú cenu“), pred dátumom expirácie kontraktu alebo k tomuto dátumu. Za toto právo zaplatí predávajúcemu opcie poplatok, ktorý sa nazýva „prémia,“ a ktorý je malým percentom trhovej hodnoty podkladovej akcie. V priebehu platnosti kontraktu sleduje predmetné akcie. Kontrakty môžu trvať od jedného do troch rokov. (Opcie trvajúce dlhšie ako deväť mesiacov sa označujú termínom Leaps (Long-Term Equity Anticipation Securities). Obchodujú sa rovnako ako opcie.)
Existujú dva druhy opčných kontraktov: put a call. Put je opcia, ktorá dáva kupujúcemu právo predať podkladovú akciu; call je opcia, ktorá dáva kupujúcemu právo kúpiť podkladovú akciu.
Put opcie sa obvykle používajú na zaistenie pozícií. Zaplatíte peniaze teraz za to, aby ste mali právo predať určitý počet akcií v budúcnosti za cenu dohodnutú dnes.
Call opcie sú kontrakty, pri ktorých kupujúci platí za právo kúpiť akcie k určitému dátumu v budúcnosti. Často sa ich používa k nadobudnutiu dlhej pozície v akciách bez vlastného nákupu akcie v danom momente.